Život ako na tanieri

Nedávno sa mi stala zvláštna vec. Na prvý pohľad celkom obyčajná a pre niekoho snáď aj bežná a nezaujímavá. Pre mňa osobne to však spôsobilo skutočnosť, ktorá zmenila môj postoj k životu ako takému.. Zistila som totiž, že aj ten najinteligentnejší a najlepší človek sa môže pokĺznuť. Poviete si: „Bože, veď to je jasné ako facka.“ Ale pre ľudí, ktorí sú ako ja, to zväčša býva niečo celkom nové. Pýtate sa ako som k tomuto záveru dospela? Veľmi jednoducho. Rozpoviem vám jeden krátky príbeh s nešťastným, ale poučným koncom. Nebudem vás zdržiavať detailmi. Toto nie je žiaden kriminálny prípad alebo dráma, ktorá rozpitváva jednu maličkosť za druhou a potom sa čudujete, že na konci príbehu vám nič nedáva zmysel a vraciate sa k pasážam, o ktorých ste si mysleli, že ste ich pochopili, ale opak je pravdou. Fajn, teraz som vás domotala ešte viac. Nebol to úmysel, to mi verte. Ako som už spomínala, tu je môj príbeh. Aby bolo jasné, navštevujem vysokú školu(z príčin, ktoré si niektorí z vás určite domyslia, nebudem školu menovať) a len pred pár dňami som mala skúšku z predmetu, o ktorom som bola presvedčená, že je síce krásny, logický a ľahký, ale na druhej strane zákerný. Stalo sa to, čo som očakávala najmenej. JA, vždy pripravená, ochotná radiť, vyriešiť každý problém, byť nápomocná každému, teda JA, som vyletela. Chápete? VYLETELA. V prvom momente som si myslela, že ide o omyl. Čumiac na papier s výsledkami skúšky som chytro svojím ohryzeným nechtom vyhľadala svoje meno. V prvom momente ako som sa našla, som žila v domnienke, že mám E. Začala som sa smiať, pretože E znamená, že ste prešli, aj keď to nie je žiadna sláva. Vyhľadala som si meno svojej dobrej kamošky a zistila som, že má tiež E. Fajn, nič strašné sa predsa nestalo. Keď som jej oznamovala, že mám E a ona tiež, vrhla na mňa taký ten zvláštny pohľad, ktorý ihneď vyvolal v mojej mysli množstvo otáznikov. Tie otázniky vidím doteraz a to, čo sa stalo potom ako mi oznámila, že som dostala F a ona B si bude pamätať celá škola. Neviem po kom som zdedila talent vystrájať ako zmyslov zbavená, ale ten výjav na chodbe univerzity bude navždy vrytý do pamäte tých, ktorí tam boli. Plač, krik, rev a neustále opakovanie, že sa jedná o chybu, to všetko sa zo mňa dralo von a ja som tomu akosi nemohla zabrániť. Prečo? Pýtala som sa samej seba. Prečo ja? JA? Ako sa to mohlo stať mne? Veď som jej radila a ostatným tiež. Prečo oni áno a ja nie? Vysvitlo, že som spadla na úplne študijné dno. Cítila som ako ten najväčší debil na svete a najhoršie na tom boli tie ľútostivé pohľady a narážky typu: „Ako ti dopadla skúška?“ aj keď vopred vedeli,že som skúšku nespravila. Jediné, čo z celej duše nenávidím je ľútosť. Keďže patrím medzi najlepších študentov(teda teraz som si tým nie som celkom istá), každý sa pozerá na vaše meno a potom vám závidí, keď opäť raz zabodujete. Najhoršia vec aká sa vám môže stať je, keď si niekto pozrie vaše výsledky a na svoje počudovanie zistí, že ste neuspeli alebo bol lepší ako vy. Vtedy si môžete povedať: „A na scéne vítam pani ŠKODORADOSŤ. Poprosím potlesk.“ A potom počujete búchať šampanské a cinkať pohármi a niekde v pozadí sa ozýva smiech a vrava ľudí, ktorých máte tak „radi“. Možno preháňam, ale presne tak som sa cítila. Dnes s odstupom pár dní, som si povedala, že na škole a na známkach predsa svet nestojí. Sú oveľa dôležitejšie veci, ktoré robia život celistvejší, plnší. Rozhodla som sa brať veci s nadhľadom, a to ako som sa kedysi zaoberala len svojimi perfektnými študijnými víťazstvami sú už preč. Zistila som o seba jednu závažnú vec. A to je sebeckosť. Áno, ja viem, že každý človek je tak trošku sebec, ale priznať si to verejne je občas ťažké. Možno ma ani neštve, že som vyletela, ale že niekto bol lepší ako ja. Že to niekto zvládol a ja nie. Príliš som sa preceňovala a nakoniec mi život dal facku. Možno, a ja to tak beriem, ide o varovanie, akýsi zdvihnutý prst, ktorí mi naznačuje, aby som ubrala a zmenila svoj postoj. Pracujem na tom, aj keď ešte stále cítim v ústach tú horkú chuť prehry. Je to ťažké. Občas chce človek meniť iného človeka a robí to s neuveriteľným entuziazmom, ale keď má zmeniť sám seba, narazí na odpor, ktorý je prirodzený, ale predsa tam kdesi je. Neviem či sa mi niekedy podarí túto bariéru prekonať, ale verím, že sa mi to snáď podarí. Dúfam, že som vás príliš neunavila. Ak áno, prijmite moje úprimné ospravedlnenie. A čo sa týka tých detailov, no nevyšlo mi to.